Vysoké Tatry všeobecne

     Štíty Vysokých Tatier prevyšujú južné kotliny o celé dva kilometre. Sú najvyššie nielen na Slovensku, ale aj medzi všetkými pohoriami 1 200 kilometrov dlhého karpatského oblúka. Desať tatranských vrcholov prevyšuje nadmorskú výšku 2 600 metrov a ďalších pätnásť je vyšších ako 2 500 metrov. Vrch Moldeveanu v druhom najvyššom karpatskom pohorí Fagaraš (Rumunsko), by bol s nadmorskou výškou 2 543 metrov v Tatrách až na 16. mieste. Členitý reliéf Vysokých Tatier sa skladá z 97 významnejších vrcholov. Bližší pohľad na sieť rozoklaných skalnatých hrebeňov, rázsoch a rebier ukazuje, že ju vytvára približne tisíc štítov, veží, kôp, bášt a ihiel. Pre každú z tisícky vysokotatranských vypuklín jestvuje výstižný názov. V názvosloví tatranských končiarov možno nájsť veľa krásnych a nezvyčajných mien, ako sú Baranie rohy, Mlynár, Satan, Dračí štít, Jastrabia veža a mnoho ďalších pomenovaní, ktoré sa snažia spodobiť bizarný vzhľad nositeľa, alebo postavu z niektorej ľudovej povesti rázovitého podtatranského kraja. Vysoké Tatry predstavujú v Európe ojedinelú koncentráciu prírodných krás, za čo si právom zaslúžia pomenovanie "miniatúrne Alpy". Na ploche 341 km štvorcových (rozloha slovenskej časti je 260 km štvorcových), sa sústreďuje takmer všetko, čo ponúka rozľahlý alpský masív, azda okrem ľadovcov a kozorožcov. Vysokohorská krása rozptýlená v Alpách na veľkej ploche je v Tatrách pekne pohromade.

     Hlavný hrebeň Vysokých Tatier má dĺžku 26 km. Ťahá sa od Ľaliového sedla (1947 m) na západe, po Kopské sedlo (1749 m) na východe. Jeho najzápadnejším vrcholom je Svinica (2300 m), posledným vrcholom na východe je Jahňací štít (2 229 m). Hlavný hrebeň má smerom na juh tvar vypuklého oblúka a takmer vôbec neklesá pod výšku 2 000 metrov nad morom. Kulminuje Ľadovým štítom (2 627 m). Väčšina končiarov na hlavnom hrebeni dosahuje výšku 2 400 - 2 500 m. Z hlavého hrebeňa Vysokých Tatier vybiehajú bočné rázsochy. Na juh smeruje päť hlavných rázsoch. Od západu na východ sú to rázsochy: Kriváňa (2 494 m), Končistej (2 535 m), Gerlachovského štítu (2 655 m), Slavkovského štítu (2 452 m) a Lomnického štítu (2 632 m). Na severnej strane sú rázsochy len dve. Protipólom hrebeňov sú tatranské doliny. Činnosťou ľadovcov ich vzniklo okolo 30. Na južnej strane sú najväčšie: Kôprova dolina, Furkotská dolina, Mlynická dolina, Mengusovská dolina, Batizovská dolina, Velická dolina, Veľká Studená dolina, Malá Studená dolina a Dolina (kežmarskej) Bielej vody. Tatranské plesá sú pozostatkom ľadovcovej činnosti v poslednej dobe ľadovej. Voda z roztopených ľadovcov vyplnila rôzne terénne priehlbiny. Časť z nich leží v miskovitých jamách na dne ľadovcových karov. Ku karovým jazerám patrí napríklad najväčšie a zároveň najhlbšie pleso v slovenských Tatrách, Veľké Hincovo pleso, alebo najvyššie položené Modré pliesko (2 192 m) v Malej Studenej doline. Mnoho plies sa nachádza v nižších častiach dolín, bližšie k vyústeniu do predpolia pohoria. Vznikli zahradením čelnými morénami. Hradené jazero je napríklad Popradské pleso v Mengusovskej doline. Karové jazerá majú čistú vodu, priezračnú miestami až do hĺbky 12 metrov. Na ich zanikaní sa podieľa postupné zasypávanie kamennou suťou. Hradené jazerá ležia nižšie, v biologicky bohatšom prostredí, preto nemajú takú priezračnú vodu a postupne sa premieňajú na rašeliniská s minimálnou hĺbkou vodného prostredia. Vo Vysokých Tatrách je okolo 110 plies.

     K tatranskému vodopisu neodmysliteľne patria i vodopády. Medzi známe patria vodopády Studeného potoka, Obrovský vodopád v ústí Studených dolín, vodopád Skok v Mlynickej doline a Kmeťov vodopád v Nefcerke.

     Počiatky zrodu tohto príťažlivého sveta skál siahajú do dôb prvohôr, okolo sto miliónov rokov nazad. Dvíhanie ústrednej časti Vysokých Tatier však spadá do druhohôr a do konca treťohôr. Ich členitosť a reliéf ako i rozmanitá geologická stavba sú ovplyvnené striedaním ľadových a medziľadových dôb. Jadro Vysokých Tatier je zložené zo žuly a ruly, pre Západné Tatry sú typické bridlice a v Belianskych Tatrách dominujú vápence a dolomity.

     Pre Vysoké Tatry je príznačné podnebie vnútrozemského typu, teda so studenými dlhými zimami a teplými krátkymi letami. Najvýdatnejšie zrážky padajú v lete. Priemerná ročná teplota vo výške okolo 1 000 m. n. m. je 5o C, v júli 15o C. V neskorom lete a v jeseni sú pre Tatry príznačné pomerne vysoké teploty. Slnečný svit na južných svahoch je 1 800 - 1 900 hodín ročne, čo je takmer zhodné s najpriaznivejšími polohami Álp. Turisti musia počítať s náhlymi zmenami počasia, v lete prichádzajú časté búrky najmä okolo poludnia. Pre turistiku je priaznivejšia jeseň. Tatranské babie leto má ustálené počasie s chladnejšími, no slnečnými dňami.

     Hranice územia Západných a Východných Tatier sú takmer totožné s hranicami Tatranského národného parku (TANAP). TANAP vznikol ako prvá prírodná rezervácia zákonom SNR v roku 1949. Jeho zrodu predchádzalo niekoľko pokusov o uzákonenie ochrany tejto jedinečnej prírody (napríklad I. projekt prírodnej rezervácie z roku 1925). Úlohou TANAPu je predovšetkým zachovanie prírodného rázu v pôvodnej podobe a upravovať zásahy do prírody tak, aby táto netrpela. Podľa intenzity ochrany sa TANAP člení na úplnú rezerváciu, rezervácie čiastočné a ochranné územie.

     V Tatrách našlo svoj domov okolo 1 300 druhov cievnatých rastlín. Pre túto oblasť je príznačné krátke obdobie kvitnutia. K cennostiam tatranskej flóry patria relikty a endemity. Treťohorné relikty sú také rastliny, ktoré tvoria zvyšok bývalého rozšírenia na väčších plochách v treťohorách (stračonôžka tatranská, prvosienka pomúčená, atď.). Glaciálne relikty sú rastliny, ktoré sa presťahovali k nám pred vplyvom severského ľadovca a prispôsobili sa tunajším podmienkam (andromédka sivolistá, dryádka osemlupienková,...). Ku klenotom TANAPu patria jednak tatranské endemity (prvosienka dlhokvetá širokolistá, ostropysk poľný tatranský a iné), ako aj druhy, vo svete rozšírené, no u nás rastúce výhradne v Tatrách (trávnička alpínska, kostravec fialový a iné). Mnohé z tatranských rastlín sú zahrnuté do takzvanej Červenej knihy ohrozených druhov. Pripomíname, že na území TANAPu sú chránené všetky druhy rastlín.

     Svet skál bez pulzujúceho života ríše zvieracej by nebol celistvým. Kamzík, ako jeden z typických predstaviteľov tatranskej fauny sa dostal aj do znaku TANAPu ako symbol. I keď pôvodné zvieratstvo je už značne redukované, existencia národného parku by mala byť zárukou, že k výraznejšiemu úbytku vzácnej fauny už nedôjde. Pre Vysoké Tatry sú typické zvieratá lesné i vysokohorské. Môžeme sa tu stretnúť so srncom, jeleňom, diviakom, medveďom, ale aj s kamzíkom a svišťom. Vzácny je hraboš snežný, hraboš tatranský, orol skalný, vydra riečna a iné. Z glaciálnych druhov sa najčastejšie spomína žiabronôžka arktická, ktorá ale v našej časti Tatier žije len v jedinom plese.