Mesto Vysoké Tatry

     Turisticko - rekreačná obec na rozhraní Západných a Vysokých Tatier, v ústí Tichej doliny, s panorámou majestátneho Kriváňa (2 494 m. n. m.). Vstupná brána do Vysokých Tatier od západu, začiatok Cesty slobody.

     Sú tu rozmanité možnosti vychádzok a túr rôznej obtiažnosti, východisko značkovaných turistických trás na Kriváň, do Tichej a Kôprovej doliny, začína sa tu prvý úsek Tatranskej magistrály ( Podbanské - Tri studničky - Štrbské Pleso ). Osadou preteká horská riečka Belá, pri vysokom stave vody splavná. V jarnom období sa konajú na riečke Belá preteky vo vodnom slalome. Osadou vedú cyklotrasy. V zimnom období sú k dispozícii zjazdové trate a vleky, sú tu vynikajúce podmienky pre beh na lyžiach ako i pre vysokohorských lyžiarov.

     Juhozápadne od Podbanského sa nachádza chatová oblasť, citlivo začlenená do krajiny. Historické počiatky osady súvisia s dávnym dolovaním zlata v krivánskych baniach od 15. storočia. Na lesnej čistine Podbanské pásli v 17.storočí svoje stáda Pribylinčania a ich pastierske koliby boli i prvými skromnými možnosťami prenocovania, či útulku pre turistov. Základom dnešnej osady sa stáva roku 1871 horáreň Nadbanské, neskôr je tu postavená vodná píla a mlyn na drvenie smrekovej kôry. Roku 1925 je postavená turistická nocľaháreň.

     Počas Slovenského národného povstania pôsobil na Podbanskom partizánsky oddiel Vysoké Tatry. Krátko po vojne je tu v rámci projektu lesného závodu mládeže postavených 10 ubytovacích barakov pre brigádnikov pracujúcich na obnovení podkrivánskych lesov. Roku 1956 sa tu konal masový II. celoštátny zjazd turistov so 4 000 účastníkmi. Rozmach zaznamenalo Podbanské počas príprav na lyžiarske majstrovstvá sveta v roku 1970.

     Najvyššie položená mestská časť Vysokých Tatier. Osada sa rozprestiera v ústí Mlynickej doliny, s nádhernou panorámou na severe, uprostred ktorej sa týčia príkre steny Soliska, strechovitý Štrbský štít, Bašta, na západe vyčnieva Kriváň, potom Krátka, Ostrá, na východe Vysoká, Ganek, Osterva, Končistá a čiastočne i najvyšší Gerlach, toto všetko v kontraste s pohľadom dole, na neprehľadné lesy v Popradskej kotline, či na hrebeň Nízkych Tatier. Strmé štíty odrážajú svoju krásu v najznámejšom a najnavštevovanejšom tatranskom plese. Štrbské pleso má rozlohu 19,76 ha a maximálnu hĺbku 20 m.

     Osada Štrbské Pleso má vynikajúce danosti pre letnú turistiku, je východiskom mnohých turistických značkovaných ciest rôznej obtiažnosti, patrí k najdôležitejším, dobre vybaveným zimným strediskám Vysokých Tatier a sú tu najvyššie položené klimatické kúpele na Slovensku.

     V osade sa zachovali rôzne typy a kompiláty tatranskej horskej architektúry, napríklad hrazdené stavby, budovy s prvkami funkcionalizmu i modernej horskej architektúry.

     Historické počiatky osady siahajú do roku 1872, keď pri plese postavil Jozef Szentiványi zrubovú poľovnícku chatku, ktorú využívali i turisti. Tieto miesta však boli známe už dávno predtým, prvým priekopníkom tatranskej turistiky, hľadačom zlata i pastierom dobytka. Roku 1875 tu Uhorský karpatský spolok stavia turistickú Jozefovu chatu. So vzrastajúcim turistickým záujmom sa rozrastá i osada, pribúdajú letohrádky, Kúpeľný dom, penzióny. Roku 1901 osadu odkupuje uhorský štát a v roku 1906 je sprístupnený Grandhotel Štrba, (dnes Hviezdoslav), neskôr dobudovaný československým štátom tak, že v roku 1920 mal prepychovo zariadenú jedáleň, kaviareň, 50 izieb, 10 kabín pre vaňové kúpele, všetko vykurované a bohato osvetlené. K hotelu sa pridružovali kúpeľné budovy Jánošík, Jiskra z Brandýsa, Detvan a Marina s turistickým domom. Budovy v liečebnom areáli sú chránenými pamiatkovými objektmi. Rozvoj osady výrazne podnietili dopravné prepojenia, najprv roku 1876 vozová cesta so Štrbou, roku 1896 ozubnicová železnica so Štrbou, (zrušená roku 1933), roku 1911 bola vybudovaná elektrická železnica Starý Smokovec - Tatranská Polianka a roku 1912 Tatranská Polianka - Štrbské Pleso. V roku 1935 sa na Štrbskom Plese konali majstrovstvá sveta v lyžovaní, ktoré však poznačilo nepriaznivé počasie. Roku 1943 bol postavený lyžiarsky vlek na Predné Solisko.

     Po turistickej stagnácii počas II. svetovej vojny nastalo po oslobodení oživenie a po znárodnení roku 1948 aj výrazné posuny vo využívaní niektorých hotelov, penziónov i turistických ubytovní, ktoré sa začali orientovať prevažne na liečbu horných dýchacích ciest, rekreáciu a zotavenie pracujúcich.

     Veľký rozmach zaznamenáva Štrbské Pleso počas príprav na majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínách. Vybudovali sa nové hotely, reštaurácie, objekty občianskej vybavenosti, obnovila sa ozubnicová železnica so Štrbou. V ústí Mlynickej doliny sa vybudoval veľký lyžiarsko - športový Areál snov, kde sa každoročne uskutočňujú rôzne medzinárodné lyžiarske športové podujatia.

     Súčasťou Štrbského Plesa je dnes i Nové Štrbské Pleso, ktoré založil roku 1905 architekt Karol Móry, ktorý tu postavil hotel a rozhľadňu pri brehu umelého jazierka, ktoré vzniklo na mieste bývalej močariny, vyťažením rašeliniska a prehradením potoka Mlynica.

     Osada sa rozkladá nad i pod Cestou slobody a pod Tatranskou elektrickou železnicou, s panorámou Končistej, Batizovského štítu a Gerlachovského štítu.

     Dominantou osady je Odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb, ktorému je v podstate podriadený štýl života v osade. Z Vyšných Hágov sa strmou, namáhavou turistickou značkovanou cestou môžeme dostať až k Magistrále a k Batizovskému plesu. Počiatky osady sa datujú do roku 1890, keď v dolnej časti neskorších Vyšných Hágov postavil veľkostatkár František Máriassy na svojich pozemkoch jednoposchodový hotel s hosťovskými izbami, spoločnou nocľahárňou a reštauráciou. Roku 1897 sa majiteľom Vyšných Hágov a okolitých lesov stáva pruský knieža Kristián Hohenlohe, ktorý tu dáva postaviť hotel a poľovnícky zámoček. Roku 1928 sa stal majiteľom osady štát a roku 1935 tu Ústredná sociálna poisťovňa začína stavať veľké sanatórium pre liečbu tuberkulózy, sprístupnené verejnosti roku 1941, v tom čase najväčšie v strednej Európe. Aj v súčasnosti Ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie je na vysokej odbornej úrovni. Disponuje vyspelým personálom, modernou prístrojovou technikou, architektonicky účelne riešenými vnútornými i vonkajšími priestormi. Budova ústavu je chránený pamiatkový objekt.

     Najmladšia z tatranských osád. Vzniká v roku 1946 pri Ceste slobody pod Gerlachovským štítom. Od roku 1956 slúži ako vojenská liečebňa, v súčasnosti Vojenský ústav pre choroby pľúcne, na vysokej odbornej úrovni. Osada má výlučne liečebný charakter bez turistického zamerania.

     Rozkladá sa nad i pod Cestou slobody, na juhovýchodnom úpätí Gerlachovského štítu, v ústí Velickej doliny. Osada má výrazne liečebný charakter a dodnes si zachovala svoj architektonický výzor z konca 19. a začiatku 20. storočia. Pri prechádzke osadou sa môžeme stretnúť napríklad s hrazdenou, secesnou, funkcionalistickou i modernou architektúrou. Liečebný dom Orava bol vyhlásený za chránenú kultúrnu pamiatku.

     Tatranská Polianka tvorí turistické východisko do Velickej doliny, ale poskytuje i možnosti nenáročných vychádzok po okolitých lesných cestičkách, i smerom na Starý Smokovec alebo do Gerlachova. Osadou vedú cyklotrasy.

     Tatranská Polianka bola založená na gerlachovských urbárnych pozemkoch, kde podnikavý fiakrista a mäsiar Pavol Weszter z Veľkého Slavkova kúpil poľanu Polianka i s okolitým lesom. Roku 1884 prestaval pôvodnú horáreň na chatku a v roku 1888 tu stavia turistický hotel i s reštauráciou, neskôr ďalšie dva hotely. Novozaložená osada dostáva názov Weszterovo. Osada mala najprv turistický charakter ako východisko do Velickej doliny a fungovala tiež ako odpočinkové miesto pre fiakre a koče medzi Smokovcom a Štrbským Plesom. Charakter úspešnej liečebnej osady získava až príchodom synovca Pavla Wesztera, doktora Michala Guhra, ktorý roku 1897 trvalo preberá vedenie Tatranskej Polianky. Postupne tu buduje niekoľko celoročne využívaných sanatórií. Zameriava sa na vodoliečbu a celoročnú klimatoterapiu. Je celosvetovo uznávaným odborníkom na liečbu Basedowovej choroby. Počas prvej svetovej vojny ministerstvo vojny vyhlásilo ústav v Tatranskej Polianke za lazaret Červeného kríža.

     V roku 1919 je osade priznaný oficiálny názov Tatranská Polianka. Roku 1923 sa v Tatranskej Polianke liečil český básnik Jiří Wolker. Na jeho počesť sa dlhé roky v Tatranskej Polianke konala recitačná súťaž Wolkerova Polianka, pripomína ho i busta v parku a samotný názov ústavu - Wolkerov liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. Tatranská Polianka má i významnú športovú históriu. Vďaka doktorovi Guhrovi sa roku 1911 uskutočňujú prvé medzinárodné lyžiarske preteky "zjazdové behy" z Velickej doliny do Tatranskej Polianky s následnou dlhoročnou tradíciou. V 30. rokoch má osada veľké klzisko.

     V blízkosti Tatranskej Polianky sa nachádza archeologická lokalita Žltá stena, pravdepodobne výšinné sídlisko ľudu púchovskej kultúry zo začiatku nášho tisícročia s kontaktmi v popradskej kotline. Toto výšinné archeologické nálezisko bolo nenávratne narušené pieskovňou, ktorá tu vznikla, obzvlášť pri stavbe Tatranskej elektrickej železnice v rokoch 1908 - 1912 a následne, až po intenzívnu ťažbu piesku v 50. rokoch. Ťažba piesku tu bola zastavená až roku 1958.

     Osada je situovaná na úpätí Slavkovského štítu, pod Cestou slobody, s dominantou vojenskej zotavovne. Osada vznikla v roku 1923, pôvodne ako zrubový výcvikový tábor československej armády pre horské jednotky, s pôvodným názvom Vojenské zruby. V osade sa nachádza pomník 24 sovietskym vojakom a československým výsadkárom, ktorí zahynuli pri havárii ich lietadla na Zadnom Gerlachovskom štíte, v októbri 1944, počas Slovenského národného povstania. Okrem vychádzok po okolí osady a smerom do Starého Smokovca alebo Tatranskej Polianky, je možné vystúpiť turistickým chodníkom priamo do Velickej doliny, výstup je však značne namáhavý.

     Rozprestiera sa na južnom úbočí Slavkovského štítu. Urbanisticky splýva so Starým Smokovcom. Osada má výrazný liečebno - kúpeľný charakter. Priamo v osade sa nachádza kino, športové ihrisko a lyžiarsky areál. V nadväznosti na Starý Smokovec sú tu dobré možnosti pre letnú turistiku. Osadu založil kúpeľný lekár Mikuláš Szontágh , ktorý si prenajal pozemky od obce Veľký Slavkov, na ktorých vybudoval a v roku 1876 sprístupnil prvé dve sanatóriá na liečbu pľúcnej tuberkulózy. Ako uvádza historik Ivan Bohuš, na začiatku nášho storočia mal Nový Smokovec 38 budov, 26 z nich vytváralo sanatórny komplex s hospodárskym príslušenstvom. Nový Smokovec mal tiež svoj Kúpeľný dom s kolonádou, zimnou záhradou, čitárňou, kolkárňou i bazárom. V období prvej svetovej vojny sa sanatóriá využívali ako vojenské lazarety. Roku 1925 otvorili v Novom Smokovci nové sanatórium s názvom Palace, ktoré v roku 1933 prebudovali. Okrem sanatórií vyrastajú v osade i súkromné vily a penzióny. Na západnom okraji Nového Smokovca sa od roku 1958 začalo budovať veľké obytné sídlisko Sibír.

     Najstaršia tatranská osada, nachádzajúca sa na úbočí Slavkovského štítu. Administratívne centrum mesta Vysoké Tatry. Sídli tu primátor a Mestský úrad. V Starom Smokovci má svoje centrum Tatranská horská služba.

     Osada má dobré ubytovacie i stravovacie možnosti, dobrú obchodnú sieť a služby. Je dôležitým východiskom tatranských turistických značkovaných ciest i vysokohorskej turistiky. Pozemnou lanovkou je osada spojená s atraktívnym turistickým a lyžiarskym strediskom Hrebienok (1285 m. n .m.). Osadou prechádzajú cyklotrasy, sú tu možnosti vychádzok po osade i do okolia - Nového a Horného Smokovca, s ktorými osada urbanisticky zrástla. Tatranskou elektrickou železnicou je osada spojená so Štrbským Plesom, Popradom i Tatranskou Lomnicou.

     Založenie osady sa datuje do roku 1793, kedy v blízkosti smokoveckých minerálnych prameňov dal majiteľ okolitých lesov Štefan Czáky postaviť horáreň a poľovnícku chatu. Roku 1797 bola už osada navštevovaná ako letovisko. Štefan Czáky od roku 1814 začína letovisko prenajímať podnikavým hotelierom. Svoj prvý úspešný rozvoj zaznamenáva Smokovec za nájomcu Jána Juraja Rainera v rokoch 1833 - 1867. Z tohoto obdobia sa zachovala vila Flóra (1839), dnes chránený pamiatkový objekt. V roku 1850 bol turistom sprístupnený dvojpodlažný murovaný objekt, dodnes zachovaný pri amfiteátri. Rainerovci sa zasluhujú aj o stavbu zrubového Švajčiarskeho domu. Vybudovanie Košicko - bohumínskej železnice v roku 1871 uľahčilo prístup do Vysokých Tatier a zvýšilo záujem o Starý Smokovec, podobne ako o ďalšie tatranské osady. V 80. rokoch sa rozširuje cestná komunikácia, neskoršia Cesta slobody.

     V Starom Smokovci stavajú Kúpeľný dom, ďalšie hotely a vily. Pozornosť si zasluhuje i drevený katolícky kostol z roku 1894 (chránený pamiatkový objekt), dielo Gedeona Majunkeho, ktorý projektoval aj luxusnú Klotildinu vilu (chránený pamiatkový objekt). V roku 1904 bol postavený dodnes dominantný objekt osady - secesný Grand hotel - od roku 1963 chránený pamiatkový objekt, dielo budapeštianskeho architekta Guida Hoepfnera.

     Starý Smokovec je úzko spätý so svojimi minerálnym prameňmi, ktorým sa kedysi pripisovala magická moc. K dávnej tradícii slávnostného otvárania turistických sezón pri prameňoch mokoveckej kyselky sa vrátili aj súčasníci.

     Liečebná osada so zameraním na liečbu detí a mládeže. Dominantný je tu Odborný liečebný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb. V osade sa zachovali hrazdené stavby z konca storočia, napríklad drevená kaplnka z roku 1890. Z osady sú možnosti vychádzok do okolia smerom do Novej Lesnej, Starého Smokovca alebo Horného Smokovca. V zime sú tu dobré možnosti pre beh na lyžiach a nachádza sa tu aj lyžiarsky svah s vlekom.

     Osada vznikla roku 1881 z podnetu kežmarského učiteľa Jozefa Bohuša, ktorý projektoval osadu ako letovisko pre menej solventných študentov. Pre nedostatok financií sa projekt neuskutočnil, skôr naopak, letovisko sa cestou Kežmarskej banky, ktorá ho získala, stalo prístupným len pre solventných záujemcov, či už pre stavbu súkromných letohrádkov alebo pri využívaní služieb hotelov, ktoré tu banka postavila. Aj táto tatranská osada mala svoj Kúpeľný dom, ponúkali tu okrem iného kúpele z rašeliny, poštový a telegrafný úrad, čitáreň. Počas I. svetovej vojny tu bola vojenská liečebňa tuberkulózy a od roku 1919 sa osada zameriava na liečbu detí. Roku 1931 bola vybudovaná moderná liečebňa. V susedstve - časti Pod lesom sa od 30. rokov začínajú stavať súkromné vily a neskôr, od roku 1958 veľké sídlisko, zabezpečujúce bývanie občanov Smokovcov.

     Mestská časť Vysokých Tatier Horný Smokovec je sústredená okolo Cesty slobody a prakticky už urbanisticky splýva so Starým Smokovcom. Tvorí ju niekoľko penziónov a Kúpele Horný Smokovec pre detských pacientov.

     Osada poskytuje možnosti pohodlných vychádzok po chodníku nad Cestou slobody smerom do Starého Smokovca i Tatranskej Lomnice, ako i do blízkeho Dolného Smokovca. Osadou prechádzajú cyklotrasy. V nadväznosti na Starý Smokovec je dobrým východiskom turistických značkovaných ciest rôznej obtiažnosti. Priamo v osade sa nachádza lyžiarsky svah s vlekom a v blízkosti sú kvalitné bežecké trate. Osada má dobré dopravné prepojenie na Starý Smokovec i Tatranskú Lomnicu. Osada vznikala v roku 1926, keď pri drevenej rozhľadni Pekná vyhliadka postavili niekoľko rodinných penziónov, ktoré boli za novú tatranskú osadu vyhlásené roku 1930 s názvom Pekná Vyhliadka, neskôr, v roku 1938 bola osada premenovaná na Horný Smokovec.

     Od roku 1961 v Hornom Smokovci pôsobí stredné odborné učilište, ktoré vychováva pracovníkov hotelových služieb.

     Osadu tvorí niekoľko penziónov situovaných nad Cestou slobody, ktoré tu stavali od roku 1927 a väčší objekt detského rekreačného strediska, bývalá známa Detská ozdravovňa Dr. Jureckého, so zaujímavou funkcionalistickou architektúrou. Východnou časťou osady preteká Studený potok. Z osady vedie mierne namáhavá prístupová cesta k vodopádom Studeného potoka. Po chodníku nad cestou môžeme pohodlne prejsť smerom do Tatranskej Lomnice, Starého Smokovca, alebo smerom dole, do Starej Lesnej. V zime sú v blízkosti osady výborné podmienky pre beh na lyžiach a priamo v osade sa nachádza i zjazdová trať s vlekom.

     Do vzniku mesta Vysoké Tatry patrila osada administratívne pod Tatranskú Lomnicu. Názov dostala podľa "materskej" obce Stará Lesná.

     Jedna z najkrajších osád Vysokých Tatier. Je vyhľadávaným strediskom cestovného ruchu, rekreácie a športu. Nachádza sa na rozsiahlej, k juhu naklonenej "poľane", zo všetkých strán obkolesená lesmi, pod majestátnym Lomnickým (2632 m) a Kežmarským štítom (2558 m), ktoré vytvárajú nádhernú horskú panorámu.

     Od severu i západu chránená horstvom a lesmi má Tatranská Lomnica po celý rok blahodarné klimatické podmienky, vyznačuje sa čistým ovzduším s dostatočne vysokým obsahom kyslíka a relatívne dlhou dobou slnečného svitu. Ukľudňujúca tíšina tatranských lesov akoby prechádzala i na samotnú osadu.

     Vďaka priaznivému terénu sú tu rozmanité možnosti nenáročných prechádzok po rovine, či už po samotnej osade s jej malebnými zákutiami, alebo do okolia smerom do Tatranských Matliarov, Starého Smokovca, Starej Lesnej, ale i možnosti nenáročných kratších i dlhších túr po značkovaných turistických chodníkoch, napríklad smerom k Studenovodským vodopádom, Zelenému plesu ale i vyššie ku tatranskej Magistrále. Visutou kabínkovou lanovkou je možné pohodlne sa vyviesť až na Skalnaté Pleso a odtiaľ visutou lanovkou až do výšav Lomnického štítu s úchvatnou vyhliadkou.

     Tatranská Lomnica bola založená uhorským štátom r.1892 ako letovisko. Prvými objektmi tu boli štátna horáreň a letohrádky maďarskej šľachty. Predstavenstvo Spišskej úverovej banky so sídlom v Levoči už v roku 1893 dáva do prevádzky reprezentatívny hotel Tatra Lomnicz s 28 hosťovskými izbami, reštauráciou, kaviarňou a otvorenou, slnečnou terasou. Projekt vypracoval architekt Gedeon Majunke a stál 85 tisíc zlatých. Honosný hotel vzbudil veľký záujem i v tlači "...ako prvá stavba v Tatrách, s ktorou sa počíta aj do ďalekej budúcnosti, nielen na momentálne využitie ..."! V roku 1894 už v Tatranskej Lomnici uhorské ministerstvo orby buduje rozsiahlu vodovodnú, kanalizačnú i elektrickú sieť.

     S prvými stavebnými objektmi sa tu začal budovať i lesopark podľa plánov hlavného záhradného architekta budapeštianskeho Margitinho ostrova. V roku 1895 je postavený veľkolepý Kúpeľný dom s maurskou dvoranou, bazénom, telocvičňou, vodoliečbou, ale i čitárňou, ordináciou lekára, poštou už s medzinárodným spojením. Obidve tieto historické dominanty, kultúrne pamiatky, sa zachovali dodnes, európsky známy Kúpeľný dom je však už v ruinách a stále krásna hrazdená budova Hotela Lomnica už niekoľko rokov chátra, čakajúc na svoju rekonštrukciu. V roku 1905 je uvedený do prevádzky secesný lomnický Grand (od roku 1963 chránený pamiatkový objekt). V roku 1920, ako sa môžeme dozvedieť zo správy vtedajšieho vedúceho lekára v Tatranskej Lomnici, MUDr. Vojtecha Mrázika tu bolo už vybudovaných 22 zväčša šľachtických víl, evanjelický kostolík (1902, kultúrna pamiatka), katolícky kostol, obchodný dom a 5 štátnych kúpeľných budov. Od roku 1895 má Tatranská Lomnica ako prvá z tatranských osád železničné spojenie cez Studený Potok - Veľkú Lomnicu s Popradom a Kežmarkom, v roku 1911 je spojená električkou so Starým Smokovcom (hrazdené budovy železničnej a električkovej stanice sú chránené pamiatkové objekty).

     Postupne sa osada stáva celoročne vyhľadávanou, viac zameraná na zimné športy - lyžovanie, korčuľovanie, sánkovanie, bobovanie, ale vyhľadávaný je i skijoring ( ťahanie lyžiarov koňmi ), v roku 1909 tu bola postavená prvá 4 km dlhá sánkarská a bobová dráha s elektrickým výťahom podľa svetových vzorov. Buduje sa tiež veľké golfové ihrisko, tenisové kurty, jazdecká dráha, umelé jazierko s možnosťou člnkovania i plávania, lukostreľba, požičiavanie bicyklov, ale i rybolov a pod.

     V medzivojnovom období vzniká v Tatranskej Lomnici viacero súkromných penziónov a víl, pozornosť si zasluhuje výstavba skupiny budov, ktoré postavila Zemská poisťovňa v Brne pod spoločným názvom "Morava", kde obzvlášť vynikla hlavná budova - Masarykov pavilón - postavený vo funkcionalistickom štýle na počesť 80. narodenín prezidenta Masaryka, ktorý i osobne poznal Tatranskú Lomnicu. (Objekt neskoršej zotavovne Moravy bol r.1963 vyhlásený za chránenú kultúrnu pamiatku).

     V roku 1938 začína medzi Tatranskou Lomnicou a Skalnatým Plesom premávať visutá lanovka postavená chrudimskou firmou Wiesner, od r. 1940 už premáva visutá lanovka i na Lomnický štít (do r.1956 mala medzi osobnými lanovkami s dĺžkou dráhy 5428 m svetový primát ). Visutá lanovka je i dnes jedna z hlavných atraktivít Tatranskej Lomnice. Na Skalnatom Plese bol postavený Hotel Encián, na Lomnickom štíte Meteorologická stanica. V roku 1943 bolo na Skalnatom Plese založené Štátne observatórium - Hvezdáreň - neskôr Astronomický ústav Slovenskej akadémie vied. Pre moderné poňatie horskej architektúry a citlivé začlenenie do horského prostredia boli stanice lanovky Štart, Encián a Lomnický štít, ako i budova Hvezdárne v r.1963 vyhlásené za chránené kultúrne pamiatky.

     Po znárodnení v roku 1948 sa mení charakter osady, predovšetkým začína plniť rekreačnú funkciu. Niektoré penzióny sú menené v rozpore so svojím pôvodným určením na byty, iné sa menia na rekreačné zariadenia, ubytovne, alebo školy v prírode (napr. Liptay vila na Školu v prírode Janka Jesenského - od roku 1963 chránený pamiatkový objekt). Prvé objekty občianskej vybavenosti postavené po vojne, škola, pošta, bývalý Dom služieb a prvé dve bytovky, odzrkadľujú snahu ich tvorcov o moderné výtvarné i materiálové poňatie horskej architektúry. Zo spleti kompilátov rôznych architektúr, ktoré sa v Tatranskej Lomnici zachovali je zaujímavá vila Alpinka (chránený pamiatkový objekt) a tiež Szechéniho tudorovský letohrádok z roku 1913, kde od uzákonenia TANAPu (18.12.1948) sídlila Správa TANAPu, neskôr múzeum.

     Nová budova Múzea TANAPu z roku 1968 bola pre svoje architektonické danosti ocenená Cenou architekta Dušana Jurkoviča. Historická časť Tatranskej Lomnice bola roku 1992 vyhlásená za chránenú pamiatkovú zónu. Stavajú sa tu tiež veľké hotely a zotavovne. Pod Tatranskou Lomnicou sú vybudované veľké autopcampingy.

     Po roku 1989 sa v Tatranskej Lomnici výrazné mení sieť ubytovacích i stravovacích zariadení, obnovujú sa pôvodné penzióny, vznikajú nové, niektoré zotavovne získavajú charakter hotelov, výrazne sa mení obchodná sieť a služby, pribúdajú zariadenia pre rekreačno - športové aktivity. Sú tu napríklad bazény, fitnes centrá, minigolf, tenisové kurty, letná korčuliarska dráha, kino, požičovne športových potrieb, lukostreľba, niekoľko značkovaných cyklotrás, športové ihriská. V zime klzisko, zjazdové trate rôznej náročnosti, bežecké trate, lyžiarske škôlky atď. V Tatranskej Lomnici je možné navštíviť nielen zaujímavé Múzeum TANAPu, ale i unikátnu Expozíciu tatranskej prírody. Dobré cestné, železničné i autobusové spojenia umožňujú kratšie i dlhšie výlety do okolia.

     Neveľká osada na lúkach juhovýchodného úpätia Lomnického štítu, 2 km od Tatranskej Lomnice. Nachádza sa tu vojenská ozdravovňa, ktorej časť Esplanade z roku 1928, je chránená kultúrna pamiatka. V hornej časti osady, na priestoroch bývalého verejného táboriska a hospodárskych dvorov sú dva hotely. Z osady je možné podnikať nenáročné vychádzky po okolitých lesných cestičkách, alebo vychádzky do Tatranskej Lomnice, či na Medvediu lúku s ohniskom, ale i dlhšie túry, napríklad do Doliny Zeleného sedla, alebo na Kopské sedlo, oddeľujúce Vysoké Tatry od Belianskych Tatier. Osadou prechádzajú tiež cykloturistické trasy. V zime sú tu dobré podmienky pre nenáročných lyžiarov a výborné podmienky pre beh na lyžiach.

     Zakladateľom osady je Matej Loisch, ktorý tu roku 1884 postavil poľovnícku chatu sprístupnenú aj verejnosti a neskôr i 27-izbový turistický hotel. Jej prvopočiatky však siahajú do stredoveku, kedy tu jestvoval veľkolomnický majer, ktorý pravdepodobne okolo roku 1360 zanikol. Správu o ňom nám zachoval aj znalec a bádateľ Tatier, Juraj Buchholtz starší zo 17. storočia: "...vo veľkolomnickom chotári leží rozsiahla a pekná plošina ovenčená kríkmi a rôznymi druhmi stromov, vzdialená na míľu od dediny, volajú ju Maklar podľa obce, ktorá tam kedysi stála a takto sa nazývala. Ešte dnes vidieť medze dávnych polí, zasypané studne, ale inak ostali len lúky..."

     Počas prvej svetovej vojny vojenská správa zriaďuje v Tatranských Matliaroch barakový tábor pre ranených a chorých na TBC. V medzivojnovom a povojnovom období boli Tatranské Matliare miestom pravidelných oddychových stretnutí Lomničanov. V "Hostinci u Mašlonku" sa tu konali zábavy s hudbou a tancom. Raritou bol i otvorený bazén, ktorý sa dlhodobo využíval i napriek chladnejšiemu počasiu.

     Niekoľko minút od osady, pri turistickom chodníku sa nachádza pamätná tabuľa a Loischov prameň.

     Malá osada blízko Cesty slobody, s horárňou, budovou ochranného obvodu TANAPu a školou v prírode. Jej vznik sa viaže s rokom 1885, kedy tu bola postavená kežmarská mestská horáreň, kde mohli prenocovať aj turisti, neskôr tu bol postavený aj zrubový hotel. V roku 1933 časť osady vyhorela. Z osady vedie chodník do Tatranskej Kotliny. Cyklotrasa nás lesnou cestou privedie do obce Mlynčeky.

     Osada je rozložená pod severnými svahmi Kobylieho vrchu v Belianskych Tatrách. Má liečebno-turistický charakter. Jej najväčšou atraktivitou je národná prírodná pamiatka Belianska jaskyňa, jediná verejnosti sprístupnená krasová jaskyňa v Tatranskom národnom parku. Samotnú osadu tvoria obytné domy a neveľké rodinné penzióny z konca 19. a 20. storočia, umiestnené akoby priamo v rozsiahlom lesnom parku. Nad cestou Slobody, ktorá osadou prechádza, sa nachádza komplex Odborného liečebného ústavu respiračných chorôb.

     Osada poskytuje možnosti rozmanitých nenáročných vychádzok do okolia, napríklad na Kežmarské Žľaby, smerom do rázovitej obce Lendak, alebo na Šarpanec, ale je i východiskom turistických značkovaných ciest do Belianskych Tatier.

     Osadu založilo na svojich pozemkoch nazývaných Kotliny mesto Spišská Belá roku 1881, ako turistické letovisko a východisko do Belianskych Tatier, i v súvislosti so sprístupnením jaskyne. Prvý obytný prístrešok bol roku 1882 postavený pre strážcu jaskyne. Postupne sa tu stavajú ubytovne, reštaurácia ale i vilky bohatých občanov, vyrastá Kúpeľný dom s vodoliečbou a priestormi pre liečebný telocvik, ale osada má i kasíno a miestnosť pre divadlo. Počas prvej svetovej vojny sa v Tatranskej Kotline liečia vojaci . Po vojne Tatranskú Kotlinu mesto Spišská Belá predáva súkromnému podnikateľovi a po opätovnom predaji sa dostáva do majetku Ctibora Zeleného, ktorý zameriava celý liečebný komplex na liečbu tuberkulózy pre menej zámožných pacientov, neskôr najmä pracovníkov železnice. Neďaleko Tatranskej Kotliny ešte roku 1874 založil poľský podnikateľ kamenársku usadlosť Kardolina s výrobou mlynských kameňov a cementu. Podnik zanikol, ale pri výstavbe Tatranskej Kotliny tu obnovili kameňolom, činný až do roku 1961, kedy ho na podnet speleológov a TANAPu zrušili.