História Vysokých Tatier

     Podtatranská oblasť bola už v praveku pomerne husto osídlená. Najďalej do minulosti siahajú nálezy z Gánoviec, osady vzdialenej 3 km na juhovýchod od Popradu, kde boli objavené pozostatky neandertálskeho človeka. Travertínom zasintrovaná mozgová kôra jedinca, ktorý sa utopil v termálnom prameni, je stará asi 120 000 rokov. Neandertálec zanechal v čase poslednej medziľadovej periódy okolo travertínového krátera zvyšky svojich ohnísk, rozlámané a opálené kosti ulovených zvierat a tiež primitívne drobnotvarové kamenné nástroje., štiepané z kremenných a rádiolaritových okruhliakov mousterského kultúrneho okruhu. Predpoklad, že od tohto obdobia bola už podtatranská oblasť kontinuálne osídlená, podčiarkuje práve príklad gánovského Hrádku. Táto lokalita bola dokázateľne osídlená v období pred 20 000 rokmi (gravettská kultúra), v období mladšej doby kamennej pred 6 000 rokmi (bukovo - horská kultúra), ako aj v období otomanskej kultúry strednej doby bronzovej (1500 pred n.l.). Nálezy keramiky a keltskej mince dosvedčujú, že tunajšie osídlenie pokračovalo aj v neskorších dobách rímskeho impéria. Stopy prehistorických opevnení sa však zachovali aj v blízkosti obcí Veľká Lomnica, Veľký Slavkov a Nová Lesná, ktoré sa nachádzajú v tesnej blízkosti územia Vysokých Tatier.

     Otázka, či boli Vysoké Tatry obývané v prehistórii, bývala dávnejšie odbavená vysvetlením, že praveký človek mal predsa prebytok priestoru v schodnejšom, štedrejšom podhorí a že bezpochyby opantaný bázňou pred nevysvetliteľnými prírodnými fenoménmi veľhôr, iste neprenikol cez neschodný prales, aby sa presvedčil, čo skrýva pohorie odstrašujúcej divokosti a skľučujúcej mohutnosti. Realita však bola iná. I keď nám predbežne chýbajú dôkazy, že by už pračlovek kamennej doby bol prenikol na územie Tatier, možno predpokladať, že diluviálny lovec navštevoval jaskyne v Belianskych Tatrách, kde sa našli mnohé pozostatky jaskynných medveďov a losov, najhľadanejších lovných zvierat vtedajších poľovníkov. Akokoľvek nepresné sú nálezové dáta, existuje správa, že pri vchode do Belianskej jaskyne bola v minulosti náhodne nájdená kamenná sekerka a v posledných rokoch vo Veľkej Studenej doline bronzový sekeromlat. Pri zakladaní Nového Smokovca vykopali robotníci v zdanlivo panenskom prostredí tatranského lesa striebornú mincu s portrétom Marka Aurélia (121-180?). Na základe tohto zistenia vykonal archeológ Ignác Spottl spolu s velickým lekárnikom Aurelom Scherfelom v roku 1884 v tejto oblasti základný prieskum, pričom sa mu podarilo na čistine pod Novým Smokovcom odkryť pozostatky huty z laténskeho obdobia. V osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia upútal pozornosť archeológa Alexandra Munnicha mohutný odkryv Žltej steny, v blízkosti Tatranskej Polianky.

     Západné úbočia tohto geomorfologického útvaru vnucovali dojem umelého formovania. Morénový odkryv, dobre viditeľný z Popradskej kotliny, nazývali ľudia z okolitých dedín aj Železnou bránou a to považoval Munnich tiež za dôležitý dôvod venovať objektu pozornosť ako prípadnému pravekému metalurgickému pracovisku. Laický prieskum priniesol určitú predstavu o zemných úpravách tejto lokality a odhalil aj zvyšky keramiky, ktorú odborníci prisúdili Keltom. V roku 1934 naďabili Gerlachovčania pri kopaní piesku na ľavom brehu Hromadnej vody na železnú trosku a zuhoľnatené pozostatky smreka, smrekovca a jedle. Chýbali však artefakty, ktoré by pomohli stanoviť vek náleziska. Dávnejšie získané vzorky keramiky z oblasti Žltej steny sa postrácali, a tak ani archeologický prieskum v roku 1969 nemohol jednoznačne definovať kultúru, ktorá Žltú stenu obývala. Sklovitá troska však naznačuje, že lokalita bola osídlená na prelome nášho letopočtu, keď severné hornaté oblasti Slovenska obýval ľud púchovskej kultúry.

     Tatársky vpád (1241 - 1242) podtatranskú oblasť priamo nezasiahol, ale tatranské lesy poskytli obyvateľom severného Slovenska úkryt pred týmto agresorom. Po ústupe Tatárov sústredil Belo IV. všetku energiu na upevnenie obranyschopnosti uhorského štátu. Do tohto programu patrilo rozsiahle osídlenie podtatranskej oblasti kolonistami saského pôvodu, ktorí získali rozsiahle výsady a právomoci. Ďalšie časti Liptovskej a Spišskej župy boli darovacími zmluvami pridelené najmä zaslúžilým kráľovským bojovníkom, ktorí svoje majetky v rámci takzvanej šoltýskej kolonizácie dávali do užívania schopným lokátorom (šoltýsom) s podmienkou, že sa postarajú o ich zaľudnenie a zúrodnenie. Predmetom donácií boli aj neobrábateľné horské oblasti, kde mali osadníci možnosť vyháňať dobytok a vykonávať práva rybolovu, poľovačky a na základe osobitného povolenia aj ťažbu nerastných surovín. V trinástom a štrnástom storočí došlo postupne k majetkovému rozdeleniu celého územia Vysokých a Belianskych Tatier. Na konci stredoveku to bolo osem veľkých majetkových celkov, z ktorých jeden (Tichá a Kôprová dolina) zostal korunným vlastníctvom, štyri vznikli ako feudálne majetky, dva patrili podtatranským mestám a jeden pôvodne konventný a dočasne mestský, prešiel do vlastníctva feudálneho veľkostatku rodiny Zápoľských so sídlom mimo územia Vysokých Tatier.

     Prvé slovanské kmene našli podtatranskú oblasť z veľkej časti porastenú lesmi. Predchodcovia týchto osídlencov zasiahli do stavu porastov iba v nepatrnej miere. Obyvatelia užívali lesy a všetko, čo v nich našli, voľne, bez akýchkoľvek obmedzení. Z praktických dôvodov však v počiatočnej fáze využívali hlavne územia v blízkosti svojich sídlisk. Slobodné kmene a rody žili vo voľnom spoločenstve, nepodliehajúc žiadnej panovníckej moci. Majetkovo boli teda Tatry "res nullis" t.j. územím nikoho, čo znamenalo, že ich sporadické hospodárske využitie malo vyslovene spontánny charakter a vychádzalo z momentálnych potrieb obyvateľstva a nebolo nikým usmernené a ničím upravené. V polovici jedenásteho storočia zasiahla však expanzia maďarských jazdeckých družín aj tatranskú oblasť. Podmanené kraje, aj s pôdou a obyvateľstvom sa stali dedičným vlastníctvom uhorského kráľa. Z tejto situácie vychádzala ďalšia regulácia vlastníckych pomerov na území Vysokých Tatier a územnej správy v tatranskej oblasti. Pod tlakom poľských kolonizačných tendencií a územných výbojov Boleslava Chrabrého na južnej "uhorskej" strane Karpát, zorganizovali arpádovskí panovníci v oblasti severného Slovenska hraničné vojvodstvo, aby pevnejšie pričlenili obsadené územia k uhorskému štátu. V snahe čeliť poľskej expanzii, zosilnili osídlenie tatranskej kotliny násilným nasadením maďarských vojakov do slovenských občín a kolonizovali prvých nemeckých roľníkov, baníkov a kupcov v údolí Popradu. V záujme lepšie ovládať podrobené územie, vznikli ešte v jedenástom storočí samostatné administratívno - hospodárske celky, "stolice", ináč komitáty, z ktorých územie Liptovskej župy, zahŕňalo liptovskú časť Západných Tatier s priľahlým okrajom Vysokých Tatier a územie Spišskej župy celé Vysoké a Belianske Tatry. Dopravné spojenie medzi obidvoma stolicami zabezpečovala na južnom úpätí Tatier cesta medzi Košicami a Žilinou, ktorú dal v roku 1364 kráľ Ľudovít I. prebudovať na obchodnú magistrálu až po Wroclaw. Prebiehajúci proces hustejšieho osídlenia si vynútil úpravu vlastníckych pomerov územia. Prví konkrétni vlastníci územia Vysokých Tatier boli najmä zaslúžilí dvorania uhorského kráľa, ktorým boli "donáciou", teda darom udelené vlastnícke práva na pôvodne kráľovskom území. Najstaršou známou donáciou, ktorá sa týka územia Vysokých Tatier, bola donácia Ondreja II. z roku 1209, na základe ktorej územie Skalnatej doliny a oboch Studených dolín s priľahlými horskými hrebeňmi vrátane Lomnického štítu, získal spišský prepošt Adolfov a jeho sestra. Ich potomkovia Berzeviczyovci vlastnili toto územie až do devätnásteho storočia.

     Kolonizácia tatranského úpätia pokračovala aj v šestnástom a sedemnástom storočí. Obyvateľstvo časti existujúcich obcí posilnili valaskí novousadlíci. Hustnúce osídlenie a podstatné rozšírenie poľnohospodárskej pôdy sa prejavilo vo zvýšenom nápore na taranské lesy. Spočiatku majitelia lesov umožňovali voľnú ťažbu dreva s podmienku, že sa nebude ďalej speňažovať. Od šestnásteho storočia sa však predaj a spracovanie dreva stalo výnosným podnikaním. Lesné hospodárstvo bolo na nízkej úrovni a tak sústredený nápor na niektoré druhy drevín (tis, limba) spôsobil ich takmer úplné vymiznutie. V sedemnástom storočí sa veľmi rozmohlo aj pastierstvo, ktoré využívalo takmer všetok vegetačný kryt na území Vysokých Tatier, kde priemerná výška hornej hranice pasienkov dosahovala až 2 000 metrov. Vypaľovanie kosodreviny s cieľom rozšírenia pastvy vážne narušilo pôvodný ekosystém, čím došlo k erózii pôdneho krytu a porušeniu vodného režimu so všetkými negatívnymi následkami. Počas tureckej invázie do strednej Európy a s tým súvisiacim zvýšení výdavkov na armádu, sa z podnetu Habsburgovcov začalo na území Vysokých Tatier rozvíjať aj baníctvo. Banská technika bola však veľmi primitívna a výsledky ťažobných pokusov takmer mizivé. Hlavné ťažobné strediská sa nachádzali v oblasti Kriváňa a Važeckej doliny. Prvá polovica sedemnásteho storočia je obdobím vedeckého skúmania Tatier, najmä príslušníkmi rodiny Buchholtzovcov z Kežmarku. Do poznávania Tatier sa veľkou mierou zapojil aj Matej Bel (1684 - 1723), slovenský vzdelanec európskeho významu. Vlastiveda liptovských Tatier je súčasťou druhého zväzku jeho diela Notitia Hungariae novae historico - geografica. Okrem textu, ktorý pomáhal písať Juraj Buchholtz ml., obsahuje aj cennú mapu, ktorú vypracoval slávny slovenský kartograf Samuel Mikovíny. Vedecké diela M. Bela a ďalších domácich autorov prenikli za hranice Uhorska, a tak svet objavil Tatry. Do neznámej časti Karpát sa vydalo veľa európskych učencov, ktorí sa nadchli Rousseaovými myšlienkami o návrate človeka k prírode. Z nich najznámejší boli R. Townson, B. Hacquet, S. Staszic, G. Wahlenberg, a F. S. Beaudant. Turistika sa do Tatier dostala oveľa neskôr ako do Álp. Do konca osemnásteho storočia ešte prakticky neexistovala. Hlavnou príčinou oneskoreného príchodu turistov do Karpát boli ťažkosti spojené s namáhavým cestovaním. Nepohodlnosť a nízka rýchlosť zastaraných foriem dopravy, ktoré navyše viedli po zlých cestách, odrádzali potenciálnych návštevníkov príťažlivých Tatier.

Starý Smokovec

     Na konci osemnásteho storočia (1793) bola síce založená najstaršia tatranská osada Starý Smokovec, ale skutočný rozvoj turistiky na území Vysokých Tatier sa začal až po ukončení výstavby Košicko - bohumínskej železnice (1871), ktorou Tatry získali dopravné spojenie s Budapešťou, Prahou, Wroclawou a po dokončení Považskej železnice (1882) aj s Bratislavou a Viedňou. Ako druhá v poradí vyrástla na území dnešného Mesta Vysoké Tatry osada Štrbské Pleso (1872) a potom nasledovali Nový Smokovec (1875), Dolný Smokovec (1881), Tatranská Kotlina (1882), Tatranské Matliare (1884), Kežmarské Žľaby (1885), Tatranská Polianka (1888), Vyšné Hágy (1890), Tatranská Lomnica (1892). V roku 1900 mohli všetky tatranské ubytovacie zariadenia prijať až 2 300 hostí a Tatry sa postupne stávali vyhľadávanou turisticko - rekreačnou oblasťou. História tatranskej balneológie sa začala písať v Starom Smokovci v roku 1839. Hlavným centrom kúpeľníctva sa však od roku 1875 stal Nový Smokovec. Ďalšie liečebne a sanatóriá vznikali postupne na Štrbskom Plese, v Tatranskej Polianke a vo Vyšných Hágoch. Osemnásteho decembra 1848, s účinnosťou od 1. januára 1949 bol na celom území Mesta Vysoké Tatry vyhlásený Tatranský národný park (TANAP) a ochrana prírody sa tak stala neoddeliteľnou súčasťou rozvoja tohoto unikátneho územia.

     Snahy o vytvorenie jednotnej tatranskej obce siahajú do obdobia po druhej svetovej vojne, kedy v Tatrách nastávali veľké majetkové presuny. Tatry na slovenskej strane boli zadelené do troch okresov a patrili do katastrálneho územia 22 obcí. V roku 1947 vznikla obec Vysoké Tatry (Vyhláška SNR č.52/1947 Zb.), s magistrátom a s pôsobnosťou okresného národného výboru. Obec sa rozprestierala od Troch studničiek po štátnu hranicu pri Javorine. Sídlo obce bolo v Starom Smokovci. Administratívne zjednotenie smerovalo k vypracovaniu rajónového územného plánu, jednotnému štatútu, dlhodobému plánu rozvoja Vysokých Tatier. Po roku 1948 tu prakticky zanikol súkromný sektor, hotely, sanatóriá, penzióny, dopravné zariadenia atď. menili nielen svojich majiteľov, ale aj pôvodné využitie, ktoré sa začína orientovať predovšetkým na rekreáciu. Vzniká Jednotný národný výbor Vysoké Tatry, ktorý mal postupom času rôzne právomoci (okres, kraj). Roku 1957 dostali Vysoké Tatry štatút kúpeľného miesta. Od roku 1960 sa Vysoké Tatry stávajú súčasťou popradského okresu.

     Historické tatranské osady Podbanské, Štrbské Pleso, Vyšné Hágy, Nová Polianka, Tatranská Polianka, Tatranské Zruby, Nový Smokovec, Starý Smokovec, Horný Smokovec, Dolný Smokovec, Tatranská Lesná, Tatranské Matliare, Tatranská Kotlina boli roku 1990 administratívne zlúčené do mesta , ktoré najprv dostalo nevyhovujúci názov Starý Smokovec a až roku 1998 názov Vysoké Tatry.

Kollár, D.: Dajama, 1998 (upravené)